FOTKY S POÉZIOU - JESEŇ

Polejem svoje sny... Nechcem, aby umreli od smädu.

(S. Littleword)

Kvety sa nechvália svojou krásou. Ich vôňa je darom pre zem.

(S. Littleword)

Nemám rád rastliny v záhrade. Tie, čo zasadil človek... všetky rovné a rovnaké.

Mám rád les, ktorý vyrástol silou vetra a dažďa a ktorý zo svojej nepravidelnosti robí vlastnú krásu.

(Leonardo Cantoro)

Zožltnuté listy zobrazujú jeseň v plnej neistote a smútku za osobami, ktoré nás opustili navždy.

(R. Battaglia)

Jeseň... Podaktorí vidia listy, ktoré umierajú.

Ja vidím farby, ktoré sa rodia.

(D. Iannoccari)

Jeseň... Prvé mrazy mi lezú pod kožu, ale tie vône!

Oh, tie vône tohto obdobia stoja za to, aby som zniesol trasenie sa od zimy.

Vôňa gaštanov, vlhkej zeme.

Vôňa čistoty, vzduchu umytého vetrom, vôňa mokrých ciest...

Vôňa mojich snov, ktoré mi ešte zostali!

... Tak je tu, táto krása jesene. Odhalí sa. Krása krehká, ale farby sú teplé, vône silné... Jeseň chutí gaštanmi. Milujem ich odjakživa. Odkedy nám ich kázala doniesť do školy učiteľka ako symbol nového obdobia spolu s vysušenými listami. Odmalička som ich zbierala, v lese u starých rodičov. Cítila som sa malým srnčiatkom, zvedavým a poskakujúcim. Čižmičky sa mi zabárali do vlhkej zeme a snažila som sa zachytiť svetielka slnka, ktoré sa vynárali z vysokých stromov. Odhŕňala som listy na zemi s dlhou drevenou palicou. Vôňa hríbov. Rozprávok a škriatkov, ktorí rozsievajú omrvinky na návrat domov. A ja som hľadala a hľadala... s tou chuťou vždy prekvapiť, aká som šikovná. A potom... našla som ich. Lesklé, objaté, pozbierané. Hanblivé gaštany, ktoré vykúkali z pichľavého zeleného hniezda. Zatvorené... ako niektoré duše. Krásne... ako niektoré duše. Objímané... ako niektoré duše. Duše s mnohými emóciami; tie donútené byť stále menšie a menšie. Tie, ktoré si nasadia ochranný štít a pichajú všetkých ihličkami nedôvery. Tie, ktoré sa otvoria svetu len keď slnko už nepáli a ľad ešte spí. Duše, ktoré sa vyliahnu len po nežnom dotknutí sveta. Duše, ktoré majú vo vnútri dobro a ktoré nakoniec keď veľmi ľúbime, vždy sa tak trochu popicháme...